História kostola

„Aké milé a vzácne miesto“ – znelo na začiatku v piesni spevokolu. Takýmto miestom pre našich predkov sa stalo podľa histórie cirkevného zboru „miesto za humnami“ kde si za pomoci rodiny Ghyczyovej, po vydaní Tolerančného patentu novosadskí evanjelici začali budovať modlitebnicu. Čoskoro skutkami dokázali svoju nezlomnosť, horlivosť a vytrvalosť nielen vo viere, ale i v budovaní. Už 5. Októbra 1786, nedeľu po Michalovi sa konala jej posviacka. Dnes si pripomíname 226 výročie jej posvätenia. Modlitebňa bola postavená bez veže. O rok neskôr si k nej mohli veriaci pristaviť aj malú drevenú vežu s 2 zvonmi. Túžba po murovanej veži bola veľká, ale naplnila sa až v roku 1869 keď 2. októbra pri príležitosti 83 výročia posvätenia modlitebne sa konala i posviacka novovybudovanej veže. Konečne sa z modlitebnice stal opravdivý chrám Boží – srdce cirkevného zboru. Od toho času uplynulo 143 rokov a veža stojí, jej hlas zvonov nám zaznieva v chvíľach radostných, ale aj smutných. Mnohí z nás si vieme ešte vo svojej pamäti predstaviť náš starý tolerančný chrám. Niektorí sme doň chodili na služby Božie, boli v ňom i konfirmovaní alebo sobášení. Zub času ho natoľko nahlodal, že bolo potrebné vykonať jeho opravu a tak cirkevný zbor bol postavený pred veľkú úlohu. Dňa 25 júna 1955 po mnohých rozhovoroch na konventoch, sa zišiel stavebný výbor rozšírený o odborníkov, aby sa dohodol o prestavbe, alebo generálnej oprave. V zápisnici čítame: „Vieme, že u mnohých narazíme na nepochopenie, stretneme sa s mnohými finančnými ťažkosťami, možno aj úrady nám budú dláto i pero z rúk vyrážať, ale Boh je s nami, kto proti nám?“

Dňa 10. Júla 1955 celocirkevný konvent prijal uznesenie o generálnej oprave. Nadšenie bolo veľké a prvé finančné obete začali už v roku 1956. Prebiehali jednania s architektmi, odborníkmi, sondáž základov. Prebiehali aj jednania na cirkevnom sekretariáte KNV v Nitre. Štátna moc nebola k tejto aktivite cirkevného zboru priaznivo naklonená a preto termín prestavby sa presúval. Úrady nesúhlasili so zväčšením kostola a veža sa musela zachovať. Aká to zhoda náhod, že našim predkom nebolo v roku 1786 k modlitebnici vežu postaviť a nám v roku 1960 starú vežu zbúrať. Určite tu okrem svetskej vrchnosti bolo aj Božie riadenie, aby nám k novému chrámu zostala stará veža a pripomínala nám i naďalej dielo našich predkov a tak sa spojila stará architektúra s novou a utvorila jeden celok. Po vybavení všetkých formalít stavebný výbor cirkevného zboru rozhodol, že 15. februára 1960 sa pristúpi ku generálnej oprave kostola. Dňa 14. februára sa konali rozlúčkové služby Božie so 144 ročným kostolom. O deň neskôr obdržal zbor povolenie k oprave a jeho zaradenie do plánu na rok 1960. V dňoch 19. februára až 2. marca sa prevádzali búracie práce, pracovné nadšenie bolo veľké. 14. marca sa vymerali základy a začal sa ich výkop, ale už 22. marca na pokyn kontrolného výboru ONV v Nitre práce boli prerušené a to bol ešte len začiatok. Takýchto prerušení, kontrol účtov, revízií pokladnice bolo viac. V zápisnici z 25. marca čítame: „Ako na lotra vyšli na nás, ale máme všetky papiere a potvrdenia v poriadku a ruky naše sú čisté a hlavne naše svedomie“. Počas celej prestavby kostola okrem finančných kontrol boli rôzne udania a následné návštevy cirkevného tajomníka s vyhrážkami o odobratí štátneho súhlasu bratovi farárovi. Do veci bol zainteresovný ONV, KNV a cirkevný odbor pri SNR. Cirkevníci nechápali prečo cirkevný zbor nemôže slobodne disponovať so svojimi finančnými prostriedkami. Počas celej prestávky pulzoval v zbore riadny duchovno- náboženský život. Aj cez tieto búrky nás Pán Boh doviedol až ku krásnemu jesennému slnečnému a pre náš zbor pamätnému dňu 30. septembru 1962, kedy sa konala posviacka

chrámu Božieho. Tohto roku je to presne 50 rokov čo sa sprievod hostí na čele s bratom biskupom Katinom a bratom seniorom Valáškom za hlaholu zvonov pobral z fary ku kostolu. Pred vchodom na schodoch sprievod zastal a zaspieval pieseň „Všichni jenž skládají“. Brat dozorca odovzdal bratovi biskupovi kľúče od chrámu a poprosil ho, aby chrám otvoril. Ten zaspieval antifónu, tri krát poklopal na chrámové dvere a tie sa roztvorili. Vošli doň účastníci posviacky, ktorých bolo asi 1600. Brat biskup slovom Božím posvätil chrám, kazateľnicu, oltár, svietidlá a oltárne rúcho. Po prvý raz na kazateľnicu vystúpil brat senior Valášek a predniesol slávnostnú kázeň. Po službách sa hostia odobrali do zborového domu. Vďaka Bohu za chrám, za deň posviacky!

Popri duchovno-náboženskom živote pokračovalo i budovateľské úsilie cirkevného zboru. Dňa 1.októbra 1967 sa konala posviacka novej fary, bolo to na výročie posvätenia kostola. V nasledujúcich rokoch sa uskutočnila elektrifikácia zvonov, generálna oprava organa. Po jedenásť ročnom úsilí si zbor do chrámu zadovážil lavice, inštaloval akumulačné pece. Po etapách opravoval vežu, tú pokryli medeným plechom. Bola obnovená vnútorná maľovka chrámu i jeho vonkajšia fasáda. V chráme bolo nainštalované elektrické označovanie piesní, zakúpili sa nové kryštálové lustre a v priestore pod vežou (v tzv. žebračni) boli umiestnené pamätné tabule s menami kňazov pôsobiacich v cirkevnom zbore. V priestore nad oltárom boli namontované mozaikovo vytrážové okná a tiež bola vykonaná výmena drevených konštrukcií a schodov vo veži kostola. V chráme Božom bola nainštalovaná nová krstiteľnica. Roku 1997 sa na chráme Božom odstránila stará fasáda a urobila nová, osadili sa nové odkvapové žľaby. Kostol sa zvnútra uteplil novými drevenými oknami, inštalovalo sa nové elektrické kúrenie. Roku 2010 sa obnovila fasáda na veži a o rok nato sa vymenila dlažba pred vstupom do chrámu Božieho.